Aj puberta sa dá zvládnuť

Napísal 

Ak sa zanedbá liečba, môže u detského diabetika dôjsť k poruchám rastu?

Doc. MUDr. Jozef MICHÁLEK: - Je pomerne zložité odpovedať na otázku, koľko stravy ktoré dieťa potrebuje. Iste, všeobecné pravidlá existujú - máme tabuľky, ktoré stanovujú kalorické hodnoty. Ale sami vieme, ako sa rôzni ľudia líšia: niektorí potrebujú veľa jedla, iní málo. Základným kritériom pre nás je primeraný vývoj. Treba nastaviť dieťa na také dávky jedla aj inzulínu, aby prospievalo. Až potom, keď budeme vidieť, že je toho priveľa, budeme redukovať. Najväčšie škody sa však urobili, keď sa dieťaťu nasadila zbytočne prísna diéta, ktorá ho podvyživovala. Diabetes nie je len o tom, koľko živín má dieťa prijímať, ale hlavne o tom, aby prijímalo rovnaké množstvá stravy, nie jeden deň veľa a druhý málo. Lebo to sa nezlučuje s inzulínovou liečbou. Ide tu o pravidelnosť v zmysle jesť pravidelne takmer rovnaké množstvá stravy. Niekto môže jesť viac, pravidelne viac, a ak nejde do obezity, tak to je v poriadku. Inému dieťaťu stačí podstatne menej. Ak dobre prosperuje, rastie a priberá - fajn.

Odo lekára rodičia často očakávajú, že im dá presný rozpis stravy, kedy a koľko jednotiek a aké potraviny majú dať svojmu dieťaťu. Ale to je až treťoradé. Dieťa nerastie plynulo, ono rastie v skokoch a ináč prebieha metabolizmus u toho, kto práve priberá, a ináč u toho, kto práve rastie. Mladý organizmus je ako stavba domu; ak práve ťaháte múry, tak k vám stále prichádzajú nejaké autá so stavebným materiálom; ale keď zariaďujete vnútro, príde nákladniak s dodávkou materiálu len občas. Preto povoľujeme prechodne zvýšiť celkovú dennú dávku prijatej stravy, a keď pridáme, musíme, samozrejme, upraviť aj dávky inzulínu. V tom nevidím problém. Problém je v tom, aby sme zachovali pomer medzi množstvom inzulínu a množstvom prijatej stravy. Ale to je zase individuálne krajčírstvo, sú to obleky šité na mieru. Akákoľvek konfekcia v takomto prípade končí nezdarom.

Individuálna potreba je rôzna. Pozrite sa, donedávna sa tvrdilo, že dieťa má mať 1 – 1,2 jednotky inzulínu na kilogram hmotnosti. Dnes by sme sa už dostali v niektorých prípadoch aj na 0,5 – 0,75 jednotky na kilogram hmotnosti a stále je to v norme. Ale opäť, pokiaľ nejde o príliš vysoké dávky a dieťa je vyrovnané a na želaných hodnotách krvného cukru blízkych zdravému človeku, otázka neznie, či mám málo, alebo veľa inzulínu v prepočte na hmotnosť dieťaťa, ale či je to primerané množstvo, aby dieťa prosperovalo. Samozrejme, keď chcem korigovať vysokú glykémiu a mám 20 jednotiek, ku ktorým pripichujem jednu jednotku, bude organizmus ináč reagovať, ako keď pripichnem jednu jednotku k dennej dávke 60 jednotiek. V prvom prípade mi jedna jednotka zníži glykémiu takmer o 4 mmoly, v druhom prípade o 1,5 mmolu. Ako sa hovorí, keď dvaja robia to isté, nie je to to isté.

Dieťa rastie, dospievajúci diabetik potrebuje živiny na primeraný rast a vývin. Ešte raz teda zásadná otázka: ako sa dá zabezpečiť jeho dobrý fyzický aj psychický vývoj?

Už sme to zodpovedali: sledovaním dieťaťa. Ak prospieva, tak má presné množstvo všetkého, čo potrebuje. Je na lekárovi, aby určil dávku inzulínu. Inzulín podporuje chuť do jedla, je to anabolický preparát, takže dieťa by malo kvitnúť; ak nekvitne, je chyba niekde inde. Zrejme má málo stravy. A ani najzručnejší murár nepostaví dom rýchlejšie, keď bude mať len jednu tehlu za hodinu. V období vrcholiacej puberty tolerujeme u dospievajúcich vyšší príjem potravy. Problémom nie je vyšší príjem, ale to, ako dosiahnuť, aby bol stabilný, aby toho nebolo jeden deň priveľa a druhý deň primálo. To je jedna vec. Po druhé, dieťa v puberte by nemalo pribrať. Akýkoľvek prírastok nad normálnu hmotnosť je dôkazom, že príjem je väčší ako výdaj, preto ho bezpodmienečne musíme korigovať. U dievčat diabetičiek však dnes máme problémy skôr s tým, že sa snažia až príliš chudnúť, berú si príklad zo spoločenských idolov. Pri výške 180 cm vážia 54 kilogramov, a ešte stále si nepripadajú dosť štíhle.

V puberte bývajú občas napäté vzťahy medzi rodičmi a deťmi. Deti sa hľadajú, osamostatňujú sa – a neposlúchajú.

Každé dieťa sa socializuje, vytvára si vlastné práva a nároky. Problémy v tomto veku bývajú i s deťmi, ktoré cukrovku nemajú, o to viac záleží na dobrých vzťahoch medzi rodičmi a dospievajúcim diabetikom. Aby nechcel robiť niečo natruc, najmä aby sa nevykašľal na cukrovku. A dobrý vzťah medzi rodičmi a deťmi sa pestuje už od ich narodenia. Platí ono známe „ohýbaj ma, mamko, dokiaľ som ja Janko“. Nie je však dôvod, aby puberta nejako výrazne nabúrala cukrovku. Sú to skôr psychosociálne problémy, ktoré sa v tomto veku objavujú.

Puberta vo všeobecnosti prebieha búrlivejšie u chlapcov ako u dievčat. Čo sa týka chlapcov v puberte a ich výstrelkov, som ich veľkým advokátom. Ak im totiž v priebehu jedného roka stúpnu hodnoty testosterónu z 5 na 180, je jasné, že sú endogénne intoxikovaní testosterónom, čo je hormón, ktorý zvyšuje agresivitu v ľudskej psychike. Matka príroda to tak vymyslela, aby samec bol dostatočne agresívny, aby predbehol súperov a získal najskôr samičku a potom potravu pre ňu a pre mláďatá. Preto sú chlapci počas strednej školy takí divokí. Rodičia musia byť nekonečne trpezliví. Keď sa chlapcom hladina testosterónu ustáli, aj oni sa upokoja a budú produktívni. Dievčatá nemajú toľko testosterónu, preto sa o nich hovorí, že sú zrelšie.

Mladí diabetici sa pomerne často stretávajú s tým, že ich považujú za narkomanov. Keď ich vidia pichať si injekciu, volajú na nich políciu; keď na ulici odpadnú, okoloidúci ich ľahostajne prekračujú...

Preto by každý diabetik mal mať pri sebe identifikáciu. Preukaz diabetika zasunutý v peňaženke nestačí – dnes už ľudia neprehľadávajú peňaženky tým, ktorým na ulici pomáhajú, aby ich náhodou nepovažovali za zlodejov. Dobrý je systém amuletov: mať na krku prívesok s vygravírovaným nápisom „Som diabetik“ alebo umelohmotnú kartičku s touto informáciou. Najlepšie je mať „dia-informáciu“ zavesenú na krku, pretože každý, kto nájde niekoho odpadnutého na ulici, mu ako prvé rozopína košeľu, aby sa mu ľahšie dýchalo. To sú praktické veci. Druhá vec je nevšímavosť. Je jedným z príznakov tragédie tejto civilizácie, že ak na ulici prišlo niekomu zle, my zvažujeme, či mu pomôcť, alebo nepomôcť, či sa pri ňom zastaviť, alebo či nám z toho nehrozí nejaký problém.

 

Túto ukážku rád diabetológa sme vybrali z knihy Diagnóza Cukrovka, ktorá je však už takmer vypredaná, posledné kusy môžete nájsť v dobrých kamenných kníhkupectvách.

Praktické rady k stravovaniu detského diabetika prináša kniha Varíme diabetikom, objednať si ju môžete na tel. č. 0908 069 388, stojí 10 eur, poštovné neplatíte.

Objednávky v Českej republike: www.pemic.cz

Posledná úprava 26.02.2016
Doc. MUDr. Jozef Michálek

Výrazná osobnosť slovenskej diabetológie, uznávaný odborník, ktorý roky pôsobil v NEDÚ v Ľubochni ako primár detského oddelenia i ako riaditeľ ústavu. Spoluautor bestselleru Diagnóza: Cukrovka.