Chce to len prax, nič iné

Napísal 

Skúsenosť matky detskej pacientky: „Sprvu to vyzeralo, že naše dieťa len veľa pije a zrazu, z jedného dňa na druhý, sa celý náš život zmenil. Ľudia, a to aj v rodine, jej hovoria, chúďatko, nemôžeš papať cukríčky ani keksíčky. Malá to neznáša.

Chodí do školy, v ruksaku si nosí desiatu a pitie, učiteľka vie, kedy presne jej má dať jesť. Vždy jej zabalím aj niečo navyše pre prípad hypoglykémie. Malá už na sebe pozná, keď jej začína byť zle, a sama si pýta. Občas jej dávam  dia-cukríky, aby mala to isté, čo ostatné deti. Najhoršie je v lete v záhrade u starých rodičov. Rastú tam ríbezle, maliny, a ona nemôže zjesť toľko, koľko by chcela.“

Často sa s chorobou skôr zmieri dieťa ako rodičia. Niekedy práve rodičom trvá dlhšie, kým diagnózu prijmú a naučia sa s tým žiť. Mnohí majú tendenciu uprednostňovať choré dieťa pred súrodencami a to mu paradoxne robí z choroby niečo, čím ostatných zaťažuje. Ako má teda reagovať rodina?

Pozitívne myslenie vo všeobecnosti pomáha pri každej chorobe a pri cukrovke je zvlášť dôležité. Ak sú rodičia na tom psychicky horšie ako dieťa, ak ho budú deptať súcitom a napĺňať bezvýchodiskovosťou, nemôžu čakať, že bude spolupracovať. K dieťaťu diabetikovi musíme pristupovať opatrne aj vtedy, keď javí poruchy v správaní z hľadiska cukrovky, pretože je to dieťa, ktorého psychika sa od škôlky po pubertu kreuje, je to niečo, čo postupne dozrieva. Nemôžeme žiadať, aby päťročné alebo sedemročné dieťa malo vyšší stupeň uvedomelej disciplíny ako jeho rovesníci. Určite bude robiť chyby, ale na chybách sa človek učí. Je to systém popálenia sa na plameni sviečky alebo prípad rozbitého kolena. Tá bolesť a skúsenosť ho potom už varuje.

Som za to, aby sa dieťa nevydeľovalo z rodinného milieu, naopak, treba zmeniť rodinné milieu na obraz toho dieťaťa. Skutočne moderná diabetická diéta je racionálna strava. Ak prejde celá família na systém diabetickej racionálnej stravy, bude to na prospech všetkých jej členov. Najmä v rodine, kde sa vyskytol diabetes aj preto, lebo má vyššiu genetickú predispozíciu. Takže žiadne slzavé údolie po stanovení tejto diagnózy u dieťaťa, lebo panika nikdy k ničomu neviedla. Rodičia sú ako kapitán a prvý dôstojník na lodi. To, že prišla búrka, nie je dôvod na to, aby sa vzdali, naopak, musia začať konať, aby doviedli loď do bezpečného prístavu.

Ide o strach z neznámeho, celkom pochopiteľný strach. Rodič sa musí čo najrýchlejšie zorientovať v tom, ako žiť s touto chorobou a ako viesť svoje dieťa. Takže nejde len o to, aby vedel dostať dieťa zo stavu bezvedomia pri vysokej alebo častejšie nízkej glykémii, ale hlavne o to, aby vedel predchádzať vzniku takýchto rozkolísaných stavov. Taký rodič sa podobá novopečenému vodičovi na ceste - aj ten zviera volant a hlavou mu lieta predstava všetkých možných krízových situácií, aké by mohli nastať, akonáhle však naberie skúsenosti, už šoféruje rutinne, a keď aj náhodou naozaj nastane krízová situácia, zvládne ju s chladnou hlavou, lebo vie, čo má robiť. To všetko chce iba prax, nič iné. Ak je rodič pokojný, prenáša pokoj aj na dieťa.

Rodičia sa boja hlavne toho, že ich dieťa si musí pichať inzulín. A boja sa aj možných komplikácií...

Na upokojenie rodičov môžem povedať, že bolo urobených nemálo psychologických štúdií, ktoré ukázali, že dieťa sa na túto pravidelnú súčasť programu dobre adaptuje. Aj malé deti spolupracujú, keď zistia, že ich to potom menej bolí. Moderné tenké atraumatické ihly a odberové pomôcky sú už tak dobre vyvinuté, že bolestivosť vpichu je minimálna. Bežné sú situácie, že si dieťa, ktoré má cukrovku už určitý čas, nechá odobrať krv alebo podať inzulín bez toho, aby prerušilo hru s hračkami.

Každé dieťa s cukrovkou by malo raz ročne absolvovať vyšetrenie tzv. mikroalbuminúrie, ktoré lekára upozorní na začínajúce poškodenie obličiek. Na vyšetrenie by malo prísť dobre kompenzované dieťa, pretože ak príde po zvýšenej fyzickej námahe alebo pri výkyvoch glykémií, je vyššia pravdepodobnosť, že sa zistia dočasne zlé hodnoty. Lekár malého pacienta zbytočne odporučí na niekoľko ďalších vyšetrení a po ich náročnom absolvovaní sa zistí, že prvé vyšetrenie zrejme nebolo urobené za štandardných podmienok. No ak vyšetrenie potvrdí, že obličky už nie sú úplne v poriadku, treba bezpodmienečne sprísniť diétu aj liečbu inzulínom.

Nový diabetik – kedy patrí do nemocnice? Kedy sa dostane do NEDÚ v Ľubochni?

Na začiatku ochorenia u väčšieho dieťaťa by vždy mala byť nemocničná liečba. Začať liečbu detskej cukrovky ambulantne, to je nonsens. Dieťa jednoznačne patrí do nemocnice. Po prvé preto, aby bol zistený jeho momentálny stav, a po druhé preto, lebo počas pobytu dostáva nevyhnutný základ vedomostí o cukrovke. Ak ho od začiatku naučíme prístupnou formou, akú chorobu vlastne má, aj neskôr reaguje podstatne lepšie, pozorujeme u neho lepší priebeh cukrovky, ako keby zvládlo len technické informácie o glykémii, ale nevedelo nič viac o podstate tejto pre neho už celoživotnej choroby. Dieťa má výhodu, že sa učí rýchlejšie ako dospelý. To znamená, že aj to, čo sa naučí o cukrovke, si zafixuje v podstate skôr a lepšie.

Do nemocnice patrí pacient aj vtedy, ak už má ochorenie diagnostikované a je liečený, ale kompenzácia sa zhoršuje a nereaguje na opatrenia, ktoré urobil ambulantný lekár. Pobyt v nemocnici zároveň overí, či pacient skutočne dodržiava životosprávu. Najlepším ukazovateľom je, keď príde pacient v zlom stave a hneď na druhý deň pobytu má dobrú glykémiu. Je jasné, že doma režim nedodržiaval, zatiaľ čo v nemocnici ho nemá ako porušiť. Ak pacient, ktorý je na inzulíne, vracia a nemôže prijímať stravu, potrebuje infúzie, ináč mu hrozí hypoglykémia. Aj vtedy je potrebná hospitalizácia. Osobne si myslím, že na to, aby bol detský diabetik kompenzovaný, by bolo najlepšie, keby mohol prísť aspoň raz za dva roky k nám, do ústavu v Ľubochni, aby sme mohli urobiť komplexné vyšetrenie. Tak, ako sa autu po istom počte prejazdených kilometrov robí záručná oprava, tak isto to potrebuje aj detský diabetik.

Absolútnym minimom pri dobrej spolupráci lekára a detského pacienta sú kontroly v ambulancii raz za tri mesiace. Ak je pacient dlhodobo dobre kompenzovaný a nemá problémy, môže rodič informovať lekára aj telefonicky alebo e-mailami. Pacient si vedie diabetický denník, aby sme vedeli, či reaguje dobre na liečbu. Keď denník prechádza v ambulancii s lekárom, je to akoby si spytoval svedomie, či konal dobre, alebo zle a čo mal robiť ináč. Je to ďalšia forma edukácie.

Čo si budeme hovoriť, každá návšteva u lekára je istým spôsobom stres, a to aj pre dospelého pacienta, nieto ešte pre dieťa. Na dieťati sa ani nemusí prejaviť nepokoj, a predsa sa mu zmení glykémia. Tomu sa nedá zabrániť. O to viac je dôležité, aby pacient nemal u lekára pocit strachu, aby nemal pocit, že je to nepriateľ, ktorý ho kontroluje a kritizuje za chyby. Nesmie lekára brať ako súpera. Prečo? Lebo nedôvera plodí nesprávne informácie. A keď lekár na základe nesprávnych informácií urobí nesprávne rozhodnutie, zvýši alebo zníži dávky inzulínu, tak sme sa dostali tam, kde sme nechceli. Je to kus psychoterapeutického majstrovstva, aby dieťa nadobudlo k lekárovi a k sestričke vzťah dôvery. Dieťa totiž klame vtedy, keď sa bojí. A ten pocit strachu treba u neho prekonať.


Túto ukážku rád diabetológa sme vybrali z knihy Diagnóza Cukrovka, ktorá je však už takmer vypredaná, posledné kusy môžete ešte nájsť v dobrých kamenných kníhkupectvách.

Praktické rady k stravovaniu detského diabetika prináša kniha Varíme diabetikom, objednať si ju môžete na tel. č. 0908 069 388, stojí 10 eur, poštovné neplatíte.

 Objednávky v Českej republike: www.pemic.cz

Posledná úprava 26.02.2016
Doc. MUDr. Jozef Michálek

Výrazná osobnosť slovenskej diabetológie, uznávaný odborník, ktorý roky pôsobil v NEDÚ v Ľubochni ako primár detského oddelenia i ako riaditeľ ústavu. Spoluautor bestselleru Diagnóza: Cukrovka.