O princípe zásluhovosti

Napísal 

Akým spôsobom preberáte zásady liečby s detským a dospievajúcim diabetikom? Je to často ešte dieťa a už má vziať svoju liečbu – a tým aj zdravie a život – do vlastných rúk. Akým spôsobom ho motivujete

– veď zdravotné problémy, ktoré by mohli nastať po štyridsiatke, to mu nič nehovorí, je to vzdialená budúcnosť, ktorá ho nezaujíma. Líšia sa niečím rady určené detskému a dospelému diabetikovi?

Doc. MUDr. Jozef MICHÁLEK: - Každé dieťa chce vykonávať nejaké činnosti v živote, obáva sa, že nebude môcť športovať, študovať, že si nenájde svoje miesto v živote. Ja im hovorím o princípe zásluhovosti. Áno, ak budeš dodržiavať to, čo si táto choroba vyžaduje, tak budeš môcť. Vždy treba ponúknuť nejakú bonitu. Niekedy dieťa pochádza z prostredia, kde fungovalo na princípe negativity a strašenia následkami, ale podľa mňa najlepší spôsob je pozitívny príklad. Môže robiť väčšinu športov, veď cukrovkári nosia zlaté medaily z olympiád – ale pod jednou podmienkou: že ovláda svoju cukrovku a má ju dobre kompenzovanú. Keď mám cukrovku, musím si dávať pozor na množstvo prijatej stravy a merať si krvný cukor, merať a merať. Na to sú glukometre, aby sme ich nosili so sebou. Glukometer musí byť diabetikov verný životný druh.

Pre diabetika určite nie je vhodný box ani lietanie na vetroni. Vynikajúca je turistika, orientačný beh, plávanie – ale diabetik by nemal robiť žiaden šport, pri ktorom je sám. Takže plávanie áno, ale nie preplávať zátoku na jazere, keď ma nikto nesleduje. Orientačný beh áno, ale s individuálnym zdravotným zabezpečením. Ono je to veľká dilema, zakázať či nezakázať šport. Zákaz obľúbenej činnosti dokáže tak zhoršiť psychiku, že ani za mesiac nedostaneme krvný cukor do kompenzovaného stavu. V takom prípade treba konať veľmi citlivo. Žiaden lekár však nebude brať riziko za pacienta, ktorý totálne odmieta spolupracovať.

Čo má vedieť o svojej chorobe škôlkar? Ako presvedčiť také malé dieťa, že ide o vážnu vec? Od akého veku je dieťa schopné samo si pichať inzulín?

Nadviazať spoluprácu s takýmto malým dieťaťom je veľmi ťažké. Tam musia všetko suplovať rodičia. Vzťah k ochoreniu kopíruje vývoj v škole. S každým absolvovaným ročníkom sa dieťa postupne stáva kompletnejším. Dieťa v predškolskom veku učíme, aby si vedelo aspoň samo podať inzulín. O dávky inzulínu sa stará rodič, ktorý postupne zapája aj dieťa. A deti to veľmi rady robia, je to pre ne istým spôsobom hra. Ale, samozrejme, aj tu platí: dôveruj, ale preveruj. Lebo nie je správnym riešením presunúť celú zodpovednosť na dieťa a spoľahnúť sa, že všetko zvláda. Dieťa môže urobiť chybu - a každé ju aj urobí práve preto, že je dieťa. Keby to tak nebolo, mohli by sme trestať deti za zlé skutky už od narodenia. Ale netrestáme, dávame im pätnásť rokov na dozretie, aby mohli prevziať zodpovednosť. Práve preto je kontrola dospelou osobou taká dôležitá. Aj keď si myslíme, že dieťa to už vie, a aj ono je na seba hrdé, že to zvláda, je to predsa len ešte dieťa a je povinnosťou rodičov, aby naň dozerali. Taktne, ale musia to robiť.

Viacdetné rodiny s diabetickým dieťaťom často stoja pred zdanlivo jednoduchými situáciami, ale nevedia, ako ich riešiť. Kupovať sladkosti pre súrodenca, ktorý diabetes nemá, a dávať mu ich potajomky? Dieťa diabetik pociťuje, že sa odlišuje, búri sa proti obmedzeniam, chce sa zapájať do detských hier, športovania, výletov, chce jesť to, čo iné deti (koly, hranolčeky, cukríky). Jednoducho, trpí tým, že je iné.

Tragédia je v tom, že moderná doba urobila z cukru fetiš, čosi, čo je dobré. To nie je pravda. Ak idú starí rodičia na návštevu k vnukovi diabetikovi a chcú mu urobiť radosť, existuje veľa možností, ako mu urobiť radosť - hračky, knihy, veď všetky darčeky nemusia smerovať do žalúdka.

Pokiaľ ide o to, či má diabetik dostávať sladkosti ako súrodenci: kedysi dostali deti cukríky dvakrát do roka, dnes si ktovie prečo myslíme, že dieťa potrebuje sladkosti. Nepotrebuje! Nepotrebuje ich ani zdravé dieťa, veď sladkého dostáva dosť v bežnej strave. Osobne nie som veľký priateľ diasladkostí. Z jednoduchého dôvodu: lebo ony ako keby psychologicky podporovali chuť na sladké. Dobre, ak je diabetik ešte malý, sotva uzná logické argumenty, takže majme poruke nejaké tie diacukríky. No majme ich vo vrecku, a keď ich už veľmi chce, nech ich dostane. A pokiaľ ide o čipsy a všetky tie presladené nápoje, vo všeobecnosti by bolo veľmi dobré, keby sme deti od malička učili odolávať manipulácii, ktorú s nimi ako so spotrebiteľmi neeticky robí reklama.

 

Túto ukážku rád diabetológa sme vybrali z knihy Diagnóza Cukrovka, ktorá je však už takmer vypredaná, posledné kusy môžete nájsť v dobrých kamenných kníhkupectvách.

Praktické rady k stravovaniu detského diabetika prináša kniha Varíme diabetikom, objednať si ju môžete na tel. č. 0908 069 388, stojí 10 eur, poštovné neplatíte.

 Objednávky v Českej republike: www.pemic.cz

 

Posledná úprava 26.02.2016
Doc. MUDr. Jozef Michálek

Výrazná osobnosť slovenskej diabetológie, uznávaný odborník, ktorý roky pôsobil v NEDÚ v Ľubochni ako primár detského oddelenia i ako riaditeľ ústavu. Spoluautor bestselleru Diagnóza: Cukrovka.